RESOTY - resocializačná komunita Antona Srholca

Bezdomovectvo ako údel

Bezdomovci a bezdomovkyne, ktorých možno vidieť na našich uliciach, alebo v domoch sociálnych služieb sú len viditeľným vrcholom ľadovca, ktorý tvorí dôležitú časť našej ľudskej existencie.

Nie každému z nás sa podarí byť v živote úspešný, akceptovaný, uznaný...
Vždy boli a sú medzi nami ľudia, ktorým sa život "akosi" nevydaril. Smoliari, neúspešní, postihnutí, zlomení, zranení, chorí, oklamaní, dobehnutí, naivní, ktorí sedia v "posledných laviciach" a ani sa len neopovážia snívať o tom, že by si zasadli ako rovnocenní partneri medzi stolujúcich na hostine života.

Zmenilo sa aj miesto a povedomie bezdomovcov. Oni veľmi dobre poznajú svoje práva. Aj oni chcú mať podiel na živote tu a teraz. Živení a nasiaknutí utópiami o raji na tomto svete, o rovnosti všetkých ľudí o nespravodlivosti bohatých, vytvárajú svoj protestný spôsob života a často sa môžu stať aj hrozbou a nebezpečenstvom pre ostatných občanov. Sú to dokonalí "herci svojej tragédie", ktorú dokážu tak zahrať, že by ste im poplakali na ramene a podporíte ich, aj keď viete, že nemajú pravdu.

Je to je len časť tejto nešťastnej vzorky. Tá mlčiaca väčšina pozostávajúca zo smoliarov, nešťastníkov, chorých, ktorí postupne prepadajú cez všetky záchytné spoločenské, rodinné a ľudské sitá. Aj títo ľudia si zaslúžia úctu a podporu. Väčšinou sú to ľudia, ktorí nežobrú pred kostolmi, nenatŕčajú ruku, sú hrdí, neprosia o almužnu a len ostýchavo sa zveria so svojou bolesťou. Hlavne veľké mestá generujú ľudí, ktorí pre svoju neopatrnosť, naivitu, či zlobu príbuzných prídu o strechu nad hlavou.

Napriek tomu, že žijeme v aglomeráciách miest, sídlisk, dedín a osád dovolím si upozorniť na rastúce bezdomovectvo aj vo vzťahoch , v rodinách, v Cirkvi, kde ľudia strácajú teplo domova a v potrebe niekam patriť, túžia po srdečnom ľudskom prijatí zo všetkým, čo nesú. Naša kresťanská existencia sa prejavuje aj v tom, či sme schopní a ochotní ľuďom hľadajúcim a v núdzi poskytnúť teplo domova a podeliť sa s nimi o ten skromný bochník chleba, z ktorého žijeme.

Chcem vysloviť svoje poďakovanie a poklonu mnohým z Vás, ktorí citlivým srdcom, nechcete zostať nevšímaví a premýšľate o tragike, a stave svojich blížnych a držíte ich často nad vodou.